Upozornenie hneď na úvod: tento klávesnicový počin nemá nič spoločné s románom Louisy May Alcottovej, na konci nie je súťaž, v ktorej vyhráte kulmu na vlasy, ani sa tu nespomína Matovič. Toto je len jeden zo stĺpčekov Obscénnej ryšavky.


Svet má dnes dosť vážnych problémov. Aj ja jeden mám. Tiahne sa so mnou od narodenia. Som malá. Viete, ako sa hovorí, že z toho ten krpec určite vyrastie? Nuž, nepodarilo sa. Je z toho škandál, ktorý šokuje verejnosť tak veľmi, ako keď ranená vŕba zomrela. 


„Čo?“ skríklo jedno malé dievčatko, keď mi na vysokej robilo účes a uvidelo, aké mám malé uši. Dodnes mám z toho traumy. 


„Čo?“ skríkla krajčírka, ktorá mi brala miery na svadobné šaty.

A nikto mi ani nepovedal, že som nakrajšia v chotári... 


Poďme ku praktickým veciam. Najväčší zápas pri varení je dočiahnuť na múku na najvyššej polici. Vyzerám pritom akoby som cvičila ranný pozdrav slnku, no miesto slnečných lúčov mi na tvár padá akurát tá múka. Kričím „Zlatkooo!“ a Zlatko už vie. Nestalo sa to prvýkrát. 


Už neviem, akú kancelársku stoličku si mám kúpiť, aby mi nohy dočiahli na zem. Väčšinou to riešim tak, že nohy prekrížim, tie sa zázračne predĺžia, či čo, a ja si zachovám aspoň trochu dôstojnosti. Kolegovia si pravdepodobne vysvetľujú tento divný posed umeleckou excentrickosťou. Mňa z toho už bolí chrbát tak, že si obzerám pajončeky. 


Na ulici po mne pokrikujú aj stredoškoláci. Jasné, cítim úprimné zdesenie. Ale ešte viac sú zdesení oni, keď prídu na to, že som „stará“. Jachtajú, potia sa a zdrhajú za niečím, čo nemá dospelácke akné, len akné. 


Na druhej strane, má to aj výhody. Čo sa týka veľkostí, vyberiem si aj v detskom oddelení H&M. Neviem, čo sa stalo so švédskymi deťmi, ale oblečiem tričká aj nohavice pre dvanásťročných. Škoda len, že nie som fanúšik dúhových jednorožcov a Rapunzel. To by bol výber ešte širší. 


Svet má dnes dosť vážnych problémov. Aj ja ich mám. Ale kým sa viem úprimne rozhorčiť preto, že som zákrpok, tak sa mám vlastne dobre.