Z Európskej dobrovoľníckej služby (EDS) vzišlo od roku 1996 niekoľko miliónov detí. To je prvá štatistika, ktorú vám povedia na úvodnom tréningu po príjazde tam, kde budete dobrovoľníčiť. Vtedy sa nad tým pozastavíte. A čo štatistiky o ľuďoch, ktorým pomôžeme? To nie je nič podstatnejšie, ako koľko mužov za 25 rokov niekoho nabúchalo? Až neskôr zistíte, že vlastne nie je. 

Inklúzia ≠ ambícia

V prvom rade, EDS nie je o stavaní kostolov. Hlavná myšlienka programu je motivovať mladých (aj relatívne mladých) ľudí, aby spoznali iných mladých ľudí a v rámci možností sa navzájom niekam posunuli. Krkolomnými a nevýslovne nudnými slovami Európskej únie ide o inklúznu mobilitnú aktivitu s cieľom rozvíjať profesijné a osobnostné kompetencie mládeže. Ale na to zabudnite, moja definícia je lepšia.

Keď som sa rozhodovala, kde prežijem rok života, pozerala som sa najmä na to, čo sa mi v budúcnosti zíde v práci. Som predsa novinárka, nechcem niekde šúpať zemiaky. Rozhodla som sa teda pre moderovanie anglickej diskusnej relácie, vo veľmi nepodstatnom rádiu, vo veľmi nepodstatnom bulharskom meste Stará Zagora. Tu je práve to miesto, kde by ste ma mohli odsúdiť. Ale ja sa odsudzujem sama, pretože ak by som si vyberala dnes, na to, čo budem na EDS robiť by som úplne zabudla.


Vitaj v raji na zemi

V Starej Zagore to už pri výstupe z vlaku vyzeralo ako v ZSSR. Áno, dalo sa to predvídať. Pred vchodom stanice na mňa čakala pani ako vystrihnutá z časopisu Slav Life. Bola celá veľmi neónová a jej make-up by nám stačil ako nočné svetlo. Čierno-sivé korienky jej vytŕčali zo zle nafarbených žltých vlasov. Krasimíra (súhlasím, to meno k nej vôbec nesedí) mohla mať tak 45 rokov a bola moja nová šéfka. Či skôr supervisorka, Európska únia nemá rada slovo šéf. Nie je vraj dostatočne inklúzne, whatever the *** it means.

Nastúpili sme do vozidla, ktoré sa na moje prekvapenie pohlo. Krasimírin make-up nakoniec nestačil. Museli sme zapnúť svetlá na aute, pretože tam, kam sme sa viezli, nijaké iné neboli. Keď sme začali vychádzať z mesta, trochu som sa bála. Čo ak Krasimíra vôbec nie je moja supervisorka? Bulharsko je predsa plné neónových žien v strednom veku.

Ešte väčší strach som mala, keď sme prišli na miesto. Povedala by som, že to bolo geto, no to by bola urážka geta. Panelové bytovky sa rozpadali pred očami. Všetci ich obyvatelia vyzerali ako bezdomovci a v nose som cítila smrad všadeprítomného odpadu. To bol  prvý dojem. Neskôr sa len a len zhoršil.

Na východnom fronte nie je pokoj

V byte v mestskej časti Zora so mnou žilo ďalších 5 dobrovoľníkov. Nemali sme kúrenie. Museli sme používať ohrievače, no naraz mohli ísť iba dva, pretože inak by vypadli poistky. Je nutné spomenúť, že tam boli tri spálne, obývačka a kuchyňa. V troch izbách teda počas zimy vládla polárna atmosféra.

Dvere do bytu sa nedali zatvoriť. Stávalo sa, že sme sa vrátili domov a boli dokorán, aj keď sme ich pred odchodom zamkli. Najväčšia sranda nastala, keď sme sa mali dohodnúť, kto skontroluje, či to bol len vietor, alebo sa dnu naozaj niekto vlámal. Spávala som s nožom pod perinou. Niekedy sme počuli streľbu a krik, ktorý nám bulharsky hovoriace dievčatá voľne a cenzurovane preložili ako „zabijem ťa týmto nožom“. Tak som teda nebola jediná, kto v Zore získal fetiš na ostré predmety.

Izba, v ktorej som spávala, mala tri metre štvorcové. Boli tam dve postele, malý stolík, skriňa a prekvapivo balkón. Moja spolubývajúca Kata bola o sedem rokov mladšia, no nejako som to necítila. Na EDS nič také necítite. Je to život v bubline. Mimo reálneho sveta. Každopádne, Kata bola tým jediným, čo som mala v našej izbe rada. A jedným z hlavných dôvodov, prečo svoje rozhodnutie odísť do Bulharska nebudem nikdy ľutovať. Ona a môj súčasný partner, Ricsi, s ktorým ma zoznámila.

Práca v rádiu je bomba. Aj bez poslucháčov

Súčasťou mojej dobrovoľníckej skúsenosti, aj keď nie veľmi podstatnou, bola práca. Náš rozhlas bol na samom vrchu Starej Zagory, v malom centre voľného času. Okolie nevyzeralo o nič lepšie, ako môj nový domov v Zore, no bolo tam menej vyhrážok smrťou. Aspoň čo som postrehla.

Vysielanie som mala približne 3x týždenne. Niekedy som moderovala, inokedy diskutovala. Celkom ma to aj bavilo. Až na fakt, že nás zvyčajne počúvalo tak 5 ľudí a z toho štyria boli naši kamoši a rodinní príslušníci. Cieľ relácie, donútiť bulharskú mládež počúvať hodinu denne angličtinu, vôbec nevyšiel.

No pre nás dobrovoľníkov to bola príležitosť pokecať si o zaujímavých témach a mať za to aspoň trochu zaplatené. Neskôr som rozbehla aj vlastný podcast o histórii každodenných predmetov, čo ma napĺňalo falošným dojmom, že robím aspoň niečo užitočné.

Ako sa robí vianočný zázrak za 20 eur?

Moja hosťujúca organizácia, ktorej šéfovala neónová Krasimíra, sa v preklade volala Centrum pre európske iniciatívy (CEE). Bola to zaujímavá organizácia, rovnako, ako jej vedúca. Jej hlavnou aktivitou bolo kreatívne, no nie až tak nenápadné vykrádanie eurofondov. Aj preto sme bývali v gete a naše tímové aktivity boli nulové. Bulharčinu nás učila 18 ročná študentka strednej školy. Viem teda povedať akurát tak zdrasti, da a dovizhdane. 

Zámer CEE krásne vykresľuje príbeh o našich „vianočných prémiách“. Krasimíra nám jedného dňa s veľmi hrejivým úsmevom oznámila, že ich nedostaneme na osobné účely. Vraj má lepší nápad. Peniaze si každý z nás vezme domov a vo svojej krajine uskutoční dobročinné podujatie. Myšlienka by to bola pekná. Dostali sme na ňu ale presne 20 eur. Mohli sme si teda sadnúť s hŕstkou detí z detského domova na šofokolu a zaspievať si koledy. Na pravú Kofolu by už nevyšlo.

Krasimíra ku svojmu dojemnému príhovoru dodala, aby sme nezabudli spraviť čo najviac fotiek. Ako inak by sme si pamätali tento akt milosrdnosti? Fakt, že na report o plnení aktivity a potenciálne získanie ďalšieho grantu potrebujete najmä fotodokumentáciu, je čisto náhodný. 

Svoje peniaze som poslala UNICEF-u. Krasimíre som so škodoradostným úsmevom oznámila, že fotky z online charity sa skrátka nedajú urobiť a voľný čas som prežila s Ricsim v Sofii. Svoj pobyt sme skrátili približne o pol roka, pretože nám už nedával zmysel. Ani jeho organizácia nebola o nič lepšia.

EDS je aj tak super. Tu je dôvod

Asi sa zdá, že týmto textom k dobrovoľníctvu nikoho nemotivujem. No ak ste sa dostali až sem, asi som vás zaujala. Som síce tak trochu cynik, no mojim zámerom nebolo nikoho odradiť. Práve naopak. Tento text má byť najmä úprimný. Máte sa na ňom zasmiať, no najmä má upozorniť.

Ak sa chcete do EDS zapojiť, choďte do toho. Naozaj. Je to moja najlepšia životná skúsenosť. V konečnom dôsledku neľutujem výber Bulharska. No za pol roka v Starej Zagore som pochopila, že dobrovoľníctvo vôbec nie je o tom, čo robíte. Je o tom, kde a s kým to robíte. 


Organizácia a aktivity sa v každej krajine líšia. Stačí, ak si ich pred odchodom preveríte. No priateľstvo, úžasné cestovateľské zážitky, sloboda, skúsenosť so životom v úplne inom štáte a áno, možno aj láska, tie vám zostanú. O tom je skutočne EDS. A preto úvodná štatistika nehovorí o práci, ale o narodených deťoch.