„Ja ti neviem, niečo tam je,“ hovorím kamarátovi cez videohovor. Pozerám sa na tehotenský test a síce neisto, ale jasne, sa na ňom rysujú dve čiarky. Zaplaví ma zmes strachu, radosti, neistoty. Toto nebolo úplne v pláne, aj keď sme niečo už pár dní tušili. Najprv som si to nechcela vôbec priznať, nechcelo sa mi znova čúrať na papierik a potom sa ako najväčší trapoš pozerať na negatívny výsledok. Ale tam niekde vnútri som to cítila. Moje telo tiež. Dávalo mi signály, ktoré si Google vykladal len jedným spôsobom – je to tehotenstvo. 

Po tom, čo som zložila videohovor, som test s dvoma čiarkami odfotila a poslala manželovi. Tešil sa, ale veľmi opatrne. Hnevalo ma to, ale mal pravdu. Jeden test s neistým výsledkom ešte nie je hotová vec. A tak som si v priebehu ďalších dní robila každé ráno nový test. Začalo mi byť zle a na testoch bola stále nevýrazná, ale predsa prítomná dvojica pásikov. 


Počas týchto dní sme začali opatrne hovoriť o tom, „čo ak...“. Tvárili sme sa, že ide stále o teoretické plány. Hovorila som o tom, že ak to nevyjde, aj sa mi uľaví. No keď som v jeden večer začala krvácať, spanikárila som. Bol to piatok večer a musela som čakať do pondelka, kým som mohla ísť na ultrazvuk a vidieť, čo sa vlastne stalo. Upokojovala som sa tým, že niektoré ženy majú počas prvých mesiacov tehotenstva menštruáciu a nemusí ísť o nič zlé. Čiarka tam predsa stále bola, aj keď slabšia. Až do pondelka rána. 


Ku gynekológovi som išla so strašným pocitom v bruchu. V ambulancii som nakoniec bola len päť minút. Gynekológ skonštatoval, že to bol „mikropotratík“. Vraj nevie, či sa to stane znova, ale máme sa snažiť. To bolo jediné, čo mi povedal. Vyšla som von z ambulancie a dobrú štvrťhodinu som plakala na nemocničných schodoch. To, čo sa mi stalo, mi neprišlo ako nič „mikro“ a už vôbec nie ako niečo, čo by sa malo zdrobňovať. 


Všetko, čo sa dialo po tom, si pamätám ako zmes záchvatov plaču, výčitiek voči sebe samej, vsugerovania si, že to bolo vlastne strašne skoro a tupé momenty prázdna. Veľmi som o tom chcela hovoriť, ale prišla som na to, že nič, čo moji blízki povedali, mi neprišlo ako to správne. Prišiel nový strach. Či budem dosť silná na to prejsť si znova tým istým. 


Naše súkromné strašidlá 


Po pár dňoch som si do diára zapísala jedno slovo – Babadook. Ide o názov austrálskeho psychologického hororu z roku 2014, ktorý vo svojom režijnom debute napísala a režírovala Jennifer Kent. Snáď by som ho hororom ani nenazývala. Je skôr metaforou na to, čo prežíva veľa z nás – na vyrovnávanie sa so životnou traumou. 


Vo filme je Babadook strašidlo, ktoré terorizuje matku so synom do takej miery, že sa z toho idú zblázniť. Počas toho, ako sa dej posúva, zisťujeme, že rodina si prešla tragickou nehodou, pri ktorej prišli o hlavu rodiny. Prezradím vám koniec. Strašidlo nakoniec nevyhralo, no ani matka so synom. Naučili sa spolu žiť. Žena zamkla Babadooka do pivnice, no pravidelne ho chodila navštevovať. 


Každý máme svojich „Babadookov“. Mikropotrat bol jeden z tých mojich, aj keď nie je jediný. Musím sa učiť, ako mu nedovoliť, aby mi ovládal život, ale nepomôže, keď ho budem zapierať. Keď sa budem tváriť, že to nebolí. Len tak sa pohnem ďalej. 


Traumy sa liečia pomaly. Niekedy by sme za nimi už chceli dať hrubú čiaru a vyhlásiť, že sme s nimi skončili. Bohužiaľ, takto to nefunguje. Vyrovnajte sa so svojimi strašidlami tak, ako to vyhovuje vám. Chcela som povedať svoj príbeh, aby ženy vedeli, že nemusia o potrate mlčať, ani keď je veľmi skorý. Aby vedeli, že tu je niekto, kto im rozumie. Ale je tiež absolútne v poriadku, že o tom poviete len svojmu denníku, Bohu, psychológovi, alebo vôbec nikomu. Len si dajte pozor, aby ste svojho Babadooka nezamietli pod koberec. Ľahko sa môže stať, že naňho zabudnete, ale raz príde a možno vás poriadne vystraší. 


PS: Len ma prosím neľutujte :) Viem, že bude dobre.  PS2: Očkovať som sa bola dať až po týchto udalostiach, ktoré s vakcináciou nijak nesúviseli.