Upozornenie na úvod: Tento článok je totálne strelený. Teraz keď to viete, môžete čítať
ďalej.
„Daj si so mnou vodku,“ povedal slovenský módny návrhár Boris Hanečka, keď za mnou
celý zadýchaný dobehol do malého bratislavského baru pod hradom. Robili sme
spolu rozhovor. Bol to večer pred podujatím Fashion LIVE 2018, ktoré otvorila
práve jeho kolekcia.
„No čo, už mám oficiálne po pracovnej dobe,“ povedala som si a obrátila som do seba poldecák ohnivého hnusu. Neznášam vodku. Ale dosť o nej. S Borisom sme v ten večer preberali otázku, ktorá mi už dlho vŕtala hlavou. Prečo vyzerá byť väčšina „Haute Couture“ kolekcií z módnych prehliadok prinajlepšom nenositeľná, v extrémnych prípadoch až absurdná?
Čo do ... ?
Na Bratislavských módnych dňoch som
hltala každý jeden kúsok. K móde cítim veľký rešpekt. Je umením,
v ktorom sa viem nájsť a ktoré ma definuje. Dokáže aj zo mňa urobiť umelecké
dielo. No pri pohľade na niektoré kolekcie, ktoré sa objavujú na svetových
mólach, sa musím aj ja samej seba spýtať:
„Čo do ... ?“
Naozaj som sa snažila nájsť niečo poetické na mužoch s malými klobúčikmi, ovísajúcimi handrami a análnymi kolíkmi v ústach, no bolo to pre mňa tak trochu ako čítať Dostojevského román Idiot v angličtine. Nech som sa akokoľvek snažila, nešlo to.
Je teda vysoká móda skutočne
elitárska a celkom vytrhnutá z reality? Nie tak úplne. Práve rozhovor s
Borisom Hanečkom ma posunul o niečo bližšie k porozumeniu.
Módna prehliadka nie je o móde
„To, čo vidíš na mólach, nie je to, čo skončí v šatníkoch,“ vysvetľoval mi Boris. Zákazníčka či zákazník sa sústredí na detail – opasok, strih, materiál. Z toho potom vznikne model na mieru, celkom originálny a nositeľný. No prehliadka je pre návrhárov neoceniteľnou príležitosťou. Malou chvíľou v siahodlhom kreatívnom procese, keď môžu svetu ukázať svoju víziu. Nepredvádzajú oblečenie, ale atmosféru kolekcie. Emóciu. Ako v divadle. Ich chvíľa na výslní má fascinovať, poburovať, no tiež vyjadrovať postoj.
Napríklad kolekcia talianskeho návrhára Paola Carazana z roku 2018 by vám poriadne zamotala hlavu. Keď som sa preklikávala fotografiami z prehliadky, nevedela som, kam sa skôr pozerať. Či na nesúrodé oversize otrhané handry na mužských telách alebo na predimenzované kostýmy, ktoré mužov sledovali ako ozrutný tieň. No Carazanovou myšlienkou nebolo modely z móla predať. Priznajme si, to by sa mu nepodarilo ani s najlepším marketingom. Prehliadka mala vyjadrovať odpor k zneužívaniu moci. Obrovské kostýmy, pripevnené na chrbtoch modelov, predstavovali postavy, ktoré ovládajú náš život a je nad naše sily proti nim bojovať.
Ružový a chlpatý boj za udržateľnosť
K ďalšiemu príkladu prapodivnej
módy mám zaujímavú filozofickú otázku: Sníva sa človeku vo Vin + Omi modeloch
o ružových lamách z voľného chovu? Túto narážku pochopí snáď iba
fanúšik spisovateľa Philipa K. Dicka či počítačovej hry The Sims. Možno
ani ten nie. No pre dizajnérsky dom Vin + Omi je dokonale výstižná.
Ich modely podporujú trvalo
udržateľnú módu. No samozrejme tak nekonvenčne, ako sa len dá. Po móle sa
premávajú afro-americkí modeli a modelky v barbie ružových, maximálne
chaotických kúskoch, s desivými, mŕtvolne pôsobiacimi maskami na tvári. To
nie je niečo, čo mi ako prvé napadne pri slove udržateľnosť. A už vôbec nie pri
pohľade na modelku v kabáte, ktorý viac pripomína cukrovú vatu ako
oblečenie. No pod nekonvenčným vzhľadom sa skrývajú ekologické materiály,
vyrobené napríklad z recyklovaného plastu, vyloveného z oceánu.
Falošnú kožu dizajnérsky dom vyrába z gaštanových šupiek.
Vin + Omi svoje návrhy propaguje ako
niečo, čo je pravým opakom predsudku o vysokej móde, vytrhnutej
z reality. V ich kúskoch vraj môžete ísť na párty aj do postele.
Osobne si neviem predstaviť zaspávať v obrovskom kabáte z lamej srsti
(pre upresnenie uvádzam, že pri výrobe tejto ružovej obludnosti nebolo ublížené
ani jedinej z jedenástich voľne chovaných lám). Ale okej, každý podľa
svojho gusta.
Čím je teda Haute Couture cool?
Možno si teraz hovoríte, že všetko sa
dá nejako interpretovať. Aj fľak na košeli. To ešte neznamená, že je umením.
V istom smere súhlasím. Síce som porozumela umelecovmu zámeru a vízii
spomínaných návrhárov, no ani gigantické obleky, ani ružové lamie kabáty mnou
veľmi nepohli.
Takisto mnou nepohol remake modrej
IKEA tašky, ktorú Balenciaga svojho času predávala za viac ako 1 000 dolárov či
predražené polepené špinavé tenisky od talianskej značky Golden Goose, vo
veľkom kritizované za zosmiešňovanie chudoby. Ani Game of Thrones inšpirovaná
Gucci kolekcia, kde modelky zdobilo tretie oko či gumoví draci mnou
nepohla. Dokonca ani „Trumpettos“ lodičky s gumovými maskami Donalda Trumpa od
Edwina Mohneyho, ktorého mottom bolo „Make fashion great again“ mnou nepohli.
Pobavili ma, no nepohli mnou.
Potom som si prečítala
o futuristických kolekciách s využitím 3D printingu. O šatách,
ktoré menia tvar v závislosti od vlhkosti a teploty. Prečítala som si
o návrhárke, ktorej oblečenie zdobia fotochromatické čočky, meniace farbu podľa
svetla. A zrazu sa vo mne niečo pohlo. Pocítila som melanchóliu a radosť
z umenia, ktoré je blízke môjmu svetu. A to je pointa.
0 Komentáre