Upozornenie na úvod: Tento článok je totálne strelený. Teraz keď to viete, môžete čítať ďalej.

„Daj si so mnou vodku,“ povedal slovenský módny návrhár Boris Hanečka, keď za mnou celý zadýchaný dobehol do malého bratislavského baru pod hradom. Robili sme spolu rozhovor. Bol to večer pred podujatím Fashion LIVE 2018, ktoré otvorila práve jeho kolekcia.

„No čo, už mám oficiálne po pracovnej dobe,“ povedala som si a obrátila som do seba poldecák ohnivého hnusu. Neznášam vodku. Ale dosť o nej. S Borisom sme v ten večer preberali otázku, ktorá mi už dlho vŕtala hlavou. Prečo vyzerá byť väčšina „Haute Couture“ kolekcií z módnych prehliadok prinajlepšom nenositeľná, v extrémnych prípadoch až absurdná?

Čo do ... ?

Na Bratislavských módnych dňoch som hltala každý jeden kúsok. K móde cítim veľký rešpekt. Je umením, v ktorom sa viem nájsť a ktoré ma definuje. Dokáže aj zo mňa urobiť umelecké dielo. No pri pohľade na niektoré kolekcie, ktoré sa objavujú na svetových mólach, sa musím aj ja samej seba spýtať: „Čo do ... ?“


Foto: Natália Mrázová, Bratislava Fashion LIVE 2018

Naozaj som sa snažila nájsť niečo poetické na mužoch s malými klobúčikmi, ovísajúcimi handrami a análnymi kolíkmi v ústach, no bolo to pre mňa tak trochu ako čítať Dostojevského román Idiot v angličtine. Nech som sa akokoľvek snažila, nešlo to.

Je teda vysoká móda skutočne elitárska a celkom vytrhnutá z reality? Nie tak úplne. Práve rozhovor s Borisom Hanečkom ma posunul o niečo bližšie k porozumeniu.

Módna prehliadka nie je o móde

„To, čo vidíš na mólach, nie je to, čo skončí v šatníkoch,“ vysvetľoval mi Boris. Zákazníčka či zákazník sa sústredí na detail – opasok, strih, materiál. Z toho potom vznikne model na mieru, celkom originálny a nositeľný. No prehliadka je pre návrhárov neoceniteľnou príležitosťou. Malou chvíľou v siahodlhom kreatívnom procese, keď môžu svetu ukázať svoju víziu. Nepredvádzajú oblečenie, ale atmosféru kolekcie. Emóciu. Ako v divadle. Ich chvíľa na výslní má fascinovať, poburovať, no tiež vyjadrovať postoj.


Foto: Natália Mrázová, Bratislava Fashion LIVE 2018

Napríklad kolekcia talianskeho návrhára Paola Carazana z roku 2018 by vám poriadne zamotala hlavu. Keď som sa preklikávala fotografiami z prehliadky, nevedela som, kam sa skôr pozerať. Či na nesúrodé oversize otrhané handry na mužských telách alebo na predimenzované kostýmy, ktoré mužov sledovali ako ozrutný tieň. No Carazanovou myšlienkou nebolo modely z móla predať. Priznajme si, to by sa mu nepodarilo ani s najlepším marketingom. Prehliadka mala vyjadrovať odpor k zneužívaniu moci. Obrovské kostýmy, pripevnené na chrbtoch modelov, predstavovali postavy, ktoré ovládajú náš život a je nad naše sily proti nim bojovať.

Ružový a chlpatý boj za udržateľnosť

K ďalšiemu príkladu prapodivnej módy mám zaujímavú filozofickú otázku: Sníva sa človeku vo Vin + Omi modeloch o ružových lamách z voľného chovu? Túto narážku pochopí snáď iba fanúšik spisovateľa Philipa K. Dicka či počítačovej hry The Sims. Možno ani ten nie. No pre dizajnérsky dom Vin + Omi je dokonale výstižná.

Ich modely podporujú trvalo udržateľnú módu. No samozrejme tak nekonvenčne, ako sa len dá. Po móle sa premávajú afro-americkí modeli a modelky v barbie ružových, maximálne chaotických kúskoch, s desivými, mŕtvolne pôsobiacimi maskami na tvári. To nie je niečo, čo mi ako prvé napadne pri slove udržateľnosť. A už vôbec nie pri pohľade na modelku v kabáte, ktorý viac pripomína cukrovú vatu ako oblečenie. No pod nekonvenčným vzhľadom sa skrývajú ekologické materiály, vyrobené napríklad z recyklovaného plastu, vyloveného z oceánu. Falošnú kožu dizajnérsky dom vyrába z gaštanových šupiek.

Vin + Omi svoje návrhy propaguje ako niečo, čo je pravým opakom predsudku o vysokej móde, vytrhnutej z reality. V ich kúskoch vraj môžete ísť na párty aj do postele. Osobne si neviem predstaviť zaspávať v obrovskom kabáte z lamej srsti (pre upresnenie uvádzam, že pri výrobe tejto ružovej obludnosti nebolo ublížené ani jedinej z jedenástich voľne chovaných lám). Ale okej, každý podľa svojho gusta.  

Čím je teda Haute Couture cool?

Možno si teraz hovoríte, že všetko sa dá nejako interpretovať. Aj fľak na košeli. To ešte neznamená, že je umením. V istom smere súhlasím. Síce som porozumela umelecovmu zámeru a vízii spomínaných návrhárov, no ani gigantické obleky, ani ružové lamie kabáty mnou veľmi nepohli.

Takisto mnou nepohol remake modrej IKEA tašky, ktorú Balenciaga svojho času predávala za viac ako 1 000 dolárov či predražené polepené špinavé tenisky od talianskej značky Golden Goose, vo veľkom kritizované za zosmiešňovanie chudoby. Ani Game of Thrones inšpirovaná Gucci kolekcia, kde modelky zdobilo tretie oko či gumoví draci mnou nepohla. Dokonca ani „Trumpettos“ lodičky s gumovými maskami Donalda Trumpa od Edwina Mohneyho, ktorého mottom bolo „Make fashion great again“ mnou nepohli. Pobavili ma, no nepohli mnou.

Potom som si prečítala o futuristických kolekciách s využitím 3D printingu. O šatách, ktoré menia tvar v závislosti od vlhkosti a teploty. Prečítala som si o návrhárke, ktorej oblečenie zdobia fotochromatické čočky, meniace farbu podľa svetla. A zrazu sa vo mne niečo pohlo. Pocítila som melanchóliu a radosť z umenia, ktoré je blízke môjmu svetu. A to je pointa.