„Presťahuj sa do zahraničia. Každý by si to mal skúsiť, je to super,“ povedal raz niekto niekomu. „Nájdeš si kopu kamošov, naberieš skúsenosti, budeš lietať po všetkých tých fascinujúcich miestach ako slobodná duša,“ povedala som si pred rokom a pol ja. Klamala by som, keby som tvrdila, že sa tak nestalo. A klamala by som, keby som tvrdila, že svojho rozhodnutia ľutujem. No klamala by som aj, keby som tvrdila,  že život v zahraničí, kde neovládate jazyk a vlastne nikoho nepoznáte, je iba sladký ako cukrová vata.

Z geta do Budapešti

Keďže nikto vlastne nevie, o čom to tu hovorím, vysvetlím všetko pekne poporiadku. Predstavte si mladú absolventku žurnalistiky s hlavou plnou snov a ideálov, ktoré jej ešte život tak celkom nevyvrátil. Začína v super práci, ktorú má rada, má okolo seba nerozlučné kamarátky a podporu svojej rodiny. Aj tak ale cíti, že jej niečo chýba. Naozaj netuší, čo presne a prečo. Prechádza niečím ako krízou stredného veku v plienkach. Tak sa rozhodne, že je konečne čas. Čas uskutočniť svoj dlhoročný plán vyskúšať dobrovoľníčenie v zahraničí – riskovať, odísť len tak niekam, vyskúšať si nový život doslova kdekoľvek. Tak prečo nie... v Bulharsku?

Áno, dobre čítate. Nechám vám chvíľku, aby ste to vstrebali...

Zo všetkých krajín sveta, z tropických a historických, z tých, kde je HDP vyššie ako v celej strednej Európe som si vybrala krajinu, kde za národný šport považujú výdrž pitia vodky v squate. 

No dišput ohľadom toho, či už bolo Bulharsko dobrou voľbou alebo nie, nie je predmetom tohto článku. Dôležité je len povedať, že mi toto rozhodnutie zmenilo život. Nejdem tu plakať vanilkové slzy o tom, ako som tam stretla svoju životnú lásku, no dajme tomu, že som našla niekoho, kto mi je priateľom, ako mi nebol takmer nikto predtým. Len veľmi ťažko by sa opúšťal, a tak som sa rozhodla, že to neurobím.

Malo to celé len jeden problém. Je Maďar. A keď hovorím Maďar, myslím tým echt Maďar, taký ten, ktorý nehovorí ani slovo po slovensky. A ja nehovorím ani slovo po maďarsky (okej, to nie je pravda, ale nadávky alebo „zaplatím kartou, prosím“ v praxi až tak nevyužijem). Nakoniec, aj on vie povedať dobrá ráno alebo neje začo, prípadne dobrú huť. Písmeno ch vysloviť nevie. Učila som ho to, no vzdala som sa. Nevzdávam sa často, no jeho ch znie, akoby mal niečo zaseknuté v krku a dusil sa. V strachu o jeho život som usúdila, že je na čase priznať si porážku. 

Každopádne, museli sme sa rozhodnúť, kam sa ďalej pohnúť. Vedeli sme iba, že v Sofii zostať nechceme. Ricsi (nech ho nevoláme len Maďar) chcel dokončiť univerzitu, od ktorej si vzal počas dobrovoľníctva pauzu, takže sme vlastne ani príliš na výber nemali. Mojim ďalším domovom sa po gete Zora v bulharskej Starej Zagore stala Budapešť.


Zaplatím kartou, prosím 

Musím povedať, že slová „oproti Starej Zagore bola Budapešť to trochu zmena“ by neboli dostatočne výstižné. Je to, akoby ste porovnávali lokalitu bratislavského Pentagonu s Manhattanom. Každopádne, napriek fascinácii, ktorú pociťujem k prekrásnej Budapešti, to tu Slovenka bez znalosti jazyka nemá najľahšie. Nechápte ma zle. Nejde tu o nijaký dôkaz vernosti slov Jána Slotu. Nijaký rasizmus ani problém s tým, odkiaľ som prišla.

Vysvetlím to jednoducho. Aj keď významovo nedáva zmysel, najdlhšie gramaticky možné maďarské slovo má 44 písmen a znie takto: „Megszentségteleníthetetlenségeskedéseitekért”. Musím hrdo prehlásiť, že za rok v Maďarsku z neho už viem povedať polovicu - Megszentségteleníthetetlen. Je to ale asi tak užitočné, ako tie nadávky alebo prosba o platbu kartou.

Povedali by ste si, že prosba o platbu kartou užitočná je. Áno, niekedy je. 

Moja konverzácia s predavačkami ale zväčša vyzerá asi takto:

“Jó napot!” (Dobrý deň)

“Jó napot!” (Dobrý deň)

(Blabot o sume, ktorý aj tak nie je podstatný, pretože ju vidím na termináli.)

“Kártyával szeretnék fizetni!” (Zaplatím kartou, prosím)

A teraz – v lepšom prípade mi pani či pán podá terminal, ja sa usmejem, zaplatím a poviem “Köszönöm szépen, szép napot” (ďakujem krásne, pekný deň). Pracovník po mne frázu zopakuje a ja s úsmevom na tvári hrdo odchádzam.

V horšom prípade sa stane toto:

“Jó napot!” (Dobrý deň)

“Jó napot!” (Dobrý deň)

(Blabot o sume, ktorý aj tak nie je podstatný, pretože ju vidím na termináli.)

Predavač či predavačka sa na mňa usmeje. No predtým, ako sa dostanem do cieľa a podá mi terminál, spustí: “Köszönöm szépen. Parancsol esetleg egy bevásárlószatyrot? Parancsol még valami mást is?” (Vo voľnom preklade: Ďakujem krásne. Prajete si tašku? Môžem vám ponúknuť ešte niečo iné?)

Vtedy sa naplno ozve moja sociálna úzkosť. Chcem povedať „Bazmeg“, ale nemôžem, takže s potom na čele a trápnym úsmevom prezrádzam, že som imposter. “Bocsánat, nem beszélek Magyarul,” (Prepáčte, nehovorím po maďarsky) priznávam. Hovorím si, že nabudúce budem hovoriť anglicky, nech sa trápne cítia aspoň raz aj oni. V Maďarsku, dokonca ani v Budapešti, to totiž s angličtinou často nie je slávne. A toto je iba jeden z príkladov, ako Slovenka bojuje s neznalosťou jazyka.

Visonlahdkkqj... Viete čo, dovidenia!

Milé sú aj situácie u lekára. Je covid, a teda pri dverách stojí zástup tak minimálne troch ľudí, pripravených hovoriť na mňa v maďarčine. Väčšinou ale ukážu, čo máte spraviť, a tak tam len stojím a opakujem ich gestá ako autistka. Prechádzam k recepcii. Zíza na mňa milá staršia pani. Jej úsmev mizne v sekunde, ako jej dochádza, že nehovorím po maďarsky. Ona nehovorí po anglicky. Snaží sa mi rukami vysvetliť, čo potrebuje. Základy jej rozumiem – chce odo mňa kartu s číslom poistenca.  Následne mi podá pero a papier a gestom mi naznačuje, aby som napísala svoje telefónne číslo. Podávam jej papier späť. Mrzutá pani sa naň na sekundu pozerá, následne zdvíha zrak ku mne, potom sa opäť pozrie na papier a zasa na mňa. Pýta sa: “Nem Magyar?” Odpovedám jednoducho: “Nem.” Nemám nijaké maďarské číslo. Pani evidentne zopár stotín sekundy uvažuje, čo teraz. Potom naštvane hodí papier za seba a kývne smerom k výťahom, ukazujúc na prstoch, na ktoré poschodie mám ísť. Tak sa konečne dostávam k ordinácii, kde to so mnou vzdali dve mrzuté postaršie sestry, kým sa ku mne dostal anglicky hovoriaci lekár. Chvíľu to teda vyzerá, že nemám IQ pohára vody a viem sa s niekým normálne porozprávať.

Sranda opäť začína vtedy, keď odchádzam z kliniky. Pri dverách stojí žena, ktorá mi pri vstupe merala teplotu. Tiež predtým nebola najšťastnejšia, že si nerozumieme. Pri odchode ma zdraví neskutočne krkolomným maďarským slovom pre dovidenia, “viszontlátásra”, ktoré sa už rok nedokážem naučit vysloviť. Snažím sa ale prispôsobiť, a tak som ju chcela odzdraviť rovnako. No vyšlo zo mňa len čosi ako “visonlahdkkqj...”. Hneď na to som z polovice porazene, z polovice zahanbene vykríkla “Bye!” a utekala som preč. Vtedy sa konečne niekto aj zasmial a nebola som to ja.


Možno raz

Tento text nemal byť vyplakávaním o krutej realite. Nechcela som tu písať o skutočných problémoch, napríklad aké ťažké je nájsť si v cudzine bez znalosti jazyka zmysluplnú prácu. A teda, že to ťažké je. Aj preto už vyše roka radím nevďačným parchantom, aby tie svoje telefóny a počítače a tablety vypli a zapli a láskavo ma neotravovali, pretože aj tak nevedia ani pozdraviť, ani poprosiť... ehm, pardón, nechala som sa uniesť.

Nechcela som ani písať o tom, ako nijaké miesto nie je domovom, kým nerozumiete tabuliam a nápisom okolo seba. Kým nerozumiete ľuďom, ktorých stretávate v metre a paniam a pánom, ktorí vám len chcú predať tašku.

Tento text má byť skrátka len vtipnou pripomienkou, že niekedy chcete objavovať svet a nakoniec zistíte, že tam vlastne vôbec nepatríte. Ktovie. Možno raz do Maďarska patriť budem. Možno sa raz zbalíme a odídeme späť na Slovensko.


Tento text má byť o absurdite každodenných situácií v prostredí, kde sa necítite tak sebavedomo, ako by ste radi. Dúfam, že sa v mojich slovách niekto nájde. A dúfam, že aj pre vás to čoskoro bude lepšie. 

Napísala Lascívna Brunetka