Pri citlivých témach by sme niekedy mali menej hovoriť a viac sa počúvať. Tentokrát sme sa rozhodli počúvať jedna druhú a priniesť vám rozhovor s Naty a Vero o tom, ako vnímajú body shaming. V neposlednom rade sme dali priestor aj vám a budeme radi, keď s vami otvoríme dialóg. Rozprávať sa o tom, čo je ťažké a zistiť, že v tom nie ste sami, je niekedy veľmi fajn pocit. 


V: Môžu o body shamingu hovoriť dve ženy, ktoré majú veľkosť S?


N: Myslím si, že áno. Body shaming sa netýka len ľudí, ktorí majú väčšie miery. V očiach spoločnosti môžete byť aj príliš chudí. Keď som bola dieťa, bola som veľmi chudá a tiež mi ľudia hovorili, že som len kosť a koža a mala by som pribrať. Počúvať to tiež nebol úplne najlepší pocit. Neviem, či vieš, o čom hovorím, ale asi áno. 


V: Určite áno. Mám pocit, že aj keď sme si ešte dávno určili ako ideálne miery 90-60-90, neexistuje žiaden ľudský tvar, ktorý by vyhovel každému. Vždy sa nájde určitá skupina ľudí, nehovorím len o mužoch, ktorí tú postavu budú napádať ako nevyhovujúcu. Či už do očí, alebo za chrbtom. Človek je rozmanitý a nedokážeme byť perfektní. Aj tak netušíme, čo má tá dokonalosť znamenať. Je to téma, ktorá sa týka úplne každého. 


N: Body shaming nie je o váhe ale skôr o kritizovaní tela ako takého. Máš pocit, že si bola niekedy stopercentne spokojná so svojim telom? 


V: Nie. Všimla som si, že aj na triednej fotke ešte pred pubertou stojím s rukami prekríženými pred bruchom. Pamätám si, že som vtedy prišla z prázdnin u babky, ktorá sa ma snažila vykŕmiť a tak som sa trochu zaguľatila. Okolo štrnástich rokov to začalo byť brutálnejšie. Spolužiaci mi začali hovoriť, že mám zadok ako kačka. To bol čas, keď som začala diétovať a zásadne sa obmedzovať v jedle. Až tak, že som považovala mlieko za plnohodnotné jedlo. Odvtedy boli momenty, keď som bola spokojnejšia a boli momenty, keď som bola menej spokojná. Ale nebol čas, keď by som sa pozrela do zrkadla a dokázala si povedať - vau, to je ale krásna žena so všetkým, čo tam je. A čo ty? 


N: Keď som bola mladšia, ľudia mi skôr hovorili, že nevyzerám ako žena, lebo som príliš chudá a nemám žiadne prsia. Tak som dospela k záveru, že musím pribrať. Začala som brať hormonálnu antikoncepciu, schválne takú, z ktorej sa priberá. Potom som musela brať ďalšie lieky a z nich som pribrala tak veľmi, že sa mi to už nepáčilo. Začala som cvičiť a zase som rapídne schudla. Vtedy som si hovorila, že vyzerám dobre, ale vždy ma ešte štvala celulitída na stehnách, spodné brucho ešte nebolo úplne ploché. Až v poslednom čase som sa začala zmierovať s tým, že moje brucho nebude nikdy úplne ploché, lebo toho fyzicky nie som schopná. 


Skutoční ľudia ako inšpirácia


V: Teraz sa na sociálnych sieťach niektorí snažia propagovať pozitívne vnímanie tela cez odmietanie filtrov a póz, cez pridávanie rôznych heštegov. Máš pocit, že by ťa niečo na sociálnej sieti dokázalo naozaj presvedčiť o tom, že si krásna taká, aká si? 


N: Veľakrát mám pocit, že ide o fejk, že je to tak trošku reklama danej osobe. Na sociálnych sieťach ukazujeme, akí sme všetci tolerantní a úžasní, ale neviem, či to vie v realite motivovať. Obraz dokonalej ženy nás aj tak všade sleduje v absolútnej väčšine. Viac ma motivujú skutoční ľudia. 


V: Povedz mi o tom viac. 


N: Začala som si viac všímať svoje okolie. O jednej kamarátke som si vždy hovorila, že je nádherná žena. Videla som ju v plavkách a aj na jej tele boli nedokonalosti a predsa mi stále pripadala byť krásna. Došlo mi, že môžeš byť krásna bez toho, aby si bola dokonalá. To je môj problém celý život. Som perfekcionista a vždy potrebujem mať všetko na sto percent. Ale prišla som na to, že takto nebudem v živote nikdy spokojná. 


V: Rozmýšľala som nad tým, či kvôli tomu, že sa sami pred zrkadlom zhadzujeme, nie sme citlivejší voči poznámkam iných ľudí. Udrú na našu citlivú strunu preto, že si to aj my sami o sebe myslíme. Možno, keby sme sa mali radšej, by sme boli aj voči týmto body shaming poznámkam odolnejší. 


N: Určite. Každá vec, ktorá sa ťa dotkne vychádza z toho, že je to pre teba citlivá téma alebo nemáš dostatok sebavedomia. Inak by ti to bolo jedno. 



Ženské magazíny verzus okolie 


V: Potom je otázkou, z čoho to nízke sebavedomie pramení. Kde to vzniká? Čo je problém, ktorý musíme vyriešiť a ako to urobíme? 


N: Je to klišé povedať, že to pramení v tom čo pozeráme v televízii, na internete a čo počúvame, ale asi to je tak. Herečky a modelky sú často digitálne upravené a v skutočnosti tak ani nevyzerajú. 


V: Neviem, či je to primárne motivované médiami. Skôr mám pocit, že moju mienku tvarovali ľudia, ktorí mi boli najbližšie. Veľakrát to boli poznámky chlapcov a mužov, ktorí sa mi páčili. Nepamätám si, že by som sa niekedy pozrela na modelku a závidela jej zadok. 


N: A čo ženské magazíny? 


V: Je pravda, že nepomáhajú. Minule som si otvorila In-ko, starý časopis pre tínedžerky, ktorý bol populárny keď sme boli v puberte. Videla som tam takú diétu pre baby so širokými bokmi, že keby dnes niekto povedal, že sa tak stravuje, poviem si, že má poruchu príjmu potravy. Na obed si si mala dať polovicu tégliku cottage cheesu. 


N: Haha, to je môj ideálny obed. Je pravda, že nás médiá naštvú, ale pointa toho, prečo ťa vlastne deprimujú, vychádza z tvojho okolia. Tiež som si vypočula narážky od kamarátov v čase, keď som mala viac kíl. Neviem, v akom to vzniklo kontexte, ale raz sme sedeli na párty a kamarát mi z ničoho nič povedal - aj by som s tebou chodil, len tá postava by mohla byť lepšia. Toto sú momenty, ktoré si jednoducho pamätáš. Dávala som si pozor na to, aby som stála vystreto. 


Body shaming a muži


N:Myslíš si, že sa body shaming týka aj mužov? 


V: Určite áno, ale možno je to čiastočne prekryté tým, že sa o tom viac žartuje. Keď v partii jedného nazývajú tenkým, alebo tučným, ten muž si vtip skôr privlastní a sám si robí srandu zo svojej postavy, bez ohľadu na to, či mu to naozaj pripadá byť smiešne. 


N: Body shaming na mužov určite je, ale reagujú inak. Keby si niečo také povedala žene, tak má zo seba tri roky komplexy ale muž to vezme ako vtip. 


V: Ale podľa mňa to nemusí brať ako vtip a môže ho to trápiť, len to nepovie nahlas. Pýtala si sa na to Ricsiho (partner Naty, pozn.)? 


N: Je pravda, že aj ja si robím z neho srandu, že má väčšie prsia ako ja, ale potom sa nad tým zamyslím, ako by som reagovala v jeho pozícii a asi by mi to ublížilo. Vždy poviem, že je to len vtip a pre mňa je krásny. Ale zaváži, či povieš, že to bol vtip? Hovorím si, že by som to nemala hovoriť, ani keď to nemyslím vážne. Aj keď mi tvrdí, že je mu to jedno a je so sebou spokojný, vidím, ako si nechce obliecť tričko, lebo má pocit, že v ňom má veľké brucho. Že má tričko na deň, keď raz konečne schudne. Nechce sa na seba pozerať v kabínkach v obchodoch a keď nezapne nohavice, je v depke. Takéto správanie sa veľmi nelíši od ženského. 


V: Gabi (manžel Vero, pozn.), čo si o tom myslíš ty? 


G: Podľa mňa to nie je o mužoch a ženách, ale o ľuďoch. Vždy záleží na jednotlivcovi, ako to vníma on. Ale na mužov máme menšie nároky. Širšie spektrum postáv je u mužov “v norme” a nerieši sa každý detail. 


V: A prečo sa podľa teba hovorí o body shamingu práve teraz? Sú na to ľudia citlivejší? 


G: Myslím si, že je to nafúknuté. Nedeje sa to teraz viac ako predtým. Teraz sme precitlivení úplne na všetko.   


N: S tým súhlasím. Niekedy už nevieš čo povedať, aby si človeka neurazil. 


Obezita, zdravie a psychika 


V: Kde je hranica toho, keď sme k sebe až patologicky zdvorilí a medzi tým, že si ubližujeme? Keď uvidíš obéznu ženu, môžeš jej povedať, že má krásne šaty, ale aj tak si pomyslíš, že by mala so sebou niečo robiť. Ako k tomu teda pristúpiť? Ako to uchopiť tak, aby sme sa stále rozprávali úprimne, ale aby sme sa nezraňovali? 


N: To je ťažká otázka, keďže nikdy nevieš, ako sa žena vidí a čo jej môžeš a nemôžeš povedať, aby si ju nezranila. A tu prichádza ďalšia otázka. Odkedy je váha vyslovene problematická a kedy je to body shaming? Mali by sme napríklad podporovať morbídne obézne modelky? 


V: Na jednej strane, z fyziologického hľadiska, obezita spôsobuje viacero ochorení a každodenné problémy pri pohybe. Určite to nie je ideálny stav. Nedá mi povedať, že je to úplne zdravé. 


Na druhej strane neviem ani či je zdravé, ak sa tá žena ešte bude psychicky týrať kvôli tomu, že je obézna a že sa necíti fajn. Aj psychické zdravie je zdravie. A je veľmi ťažké nájsť spôsob, ako pomôcť človeku, ktorý si tým prechádza, ak by chcel schudnúť, ale zároveň aby aj mal rád svoje telo. 


Keď pozerám programy ako Extrémne premeny, všímam si, že ľudia častokrát skĺznu do druhého extrému. Majú pocit, že za niečo stoja iba vtedy, keď sú chudí. To, že schudli, je ich najväčší úspech v živote. Veľká premena. A potom, keď začnú späť priberať, aj keď iba trošku, majú úzkosti a depresie. Pretože majú pocit, že strácajú úspech, ktorý tvrdo nadobudli. 


N: Súhlasím. Ale na druhej strane je tu už istá hranica, keď by sme nemali hovoriť, že je to v poriadku. Nehovorím, že by sme tie ženy mali urážať, prebúdzať v nich pocit, že sú nechutné. Ale nemali by sme propagovať extrémne plus size modelky, ktoré majú 150 kilo nadváhu. Nemyslím si, že by sme si už vtedy mali hovoriť miluj sa taká, aká, nemusíš sa meniť. Je jedno, že máš 200 kíl, ak sa tak cítiš dobre, tak si nádherná...


V: Okej a aký odkaz dať ženám, ktoré bojujú s váhou tak, aby si ich povzbudila? Aké slová by si použila, ak by si napríklad pracovala v multimediálnej sfére a mala by si sa prihovoriť práve týmto ženám, ktoré sú obézne? Aký pozitívny odkaz by si použila, aby si ich povzbudila k zmene životného štýlu, ale zároveň neničila ešte viac ich sebavedomie, ktoré už je veľakrát na bode mrazu? 


N: Určite by som sa im nesnažila znižovať sebavedomie. Nehovorila by som im, že takto by ste vyzerať nemali. No aký by som im dala odkaz, to je ťažká otázka. Akokoľvek to povieš, tak si to človek zrejme vezme k srdcu a odnesie si z toho to negatívne - že nevyzerá dobre.


V: Ja by som šla asi jedine tým smerom, že by som vôbec na váhu nepoukazovala. Poukazovala by som na iné vlastnosti, ktoré môžu mať. Že sú silné. Cieľavedomé. Tvrdohlavé. Dravé. Ambiciózne. Že sú skvelé. Jednoducho by som podporovala to pozitívne, čo v nich už je. 


N: Áno. No myslím, že akokoľvek to povieš, to čo si myslíš, je vždy v pozadí. 



Ako si zvýšiť sebavedomie


V: Hovoríme tu veľa o sebavedomí. Ako si vieme zvýšiť sebavedomie tak, aby sa nás tie poznámky dotýkali menej?  


N: Myslím si, že si musíš o sebe vytvoriť takú mienku, že budeš so sebou spokojná. Aj keď na sociálnych sieťach vidíme a postujeme samé dokonalé telá, kľúč je vystavať si sebavedomie na realite. 


V: Takže obranou proti tomu môže byť, že zakaždým, keď uvidíš, že sa porovnávaš, uvedomíš si to a vedome zasiahneš myšlienkou: “Haló, si v pohode, si krásna a musíš sa akceptovať taká, aká si”?


N: Presne tak. Čo si o tom myslíš ty? 


V: To je dobrý nápad. 


N: Určite to nie je ľahké, no je to jediné riešenie, ktoré mi napadá. 


V: Mne pomáha aj úplne sebecky sa nahá postaviť pred zrkadlo, pozerať sa na seba a všímať si to, sa mi páči. A zároveň sa snažím udupať pocit, že som sebestredná krava, že nad týmto takto rozmýšľam.   

 

N: Hej, ja často robím to isté. Niekedy si poviem, že vyzerám dobre. No potom rozmýšľam, že som možno príliš naviazaná na svoj vzhľad, keď toto musím robiť. Zrejme nie je ani úplne zdravé stále si hovoriť, akí sme nádherní. Potom sa stane niečo, kvôli čomu sa naše postavy zmenia a sebavedomie skrachuje.


V: Asi by si musela nájsť iné veci, kvôli ktorým sa cítiš dobre. 


N: Ja si priznám, že neviem, či by som to dokázala. Toto na sebe naozaj nemám rada, že si príliš zakladám na svojom výzore. Ale neviem úplne, ako to zmeniť. Presne, ako si spomínala. Odkedy som výrazne schudla, tak mám pocit, že to bol môj veľký úspech. A že vždy, keď sa pozriem do zrkadla a mám o niečo viac kíl, tak ten úspech strácam. A prichádzam o telo, ktoré som poznala. 


V: Sama neviem definovať, ako vyzerám. Pred dvoma rokmi som schudla vyše 10 kíl a moja postava sa zásadne zmenila. Pretože som mala poruchu príjmu potravy, bolo pre mňa veľké zadosťučinenie po puberte pribrať a mať sa rada. Keď som schudla, zrazu som nevedela, kým som ja a kým je moje telo. To bol práve čas, kedy sa ma poznámky ľudí na moju postavu najviac dotýkali. Aj podvýživa so sebou nesie riziká. Keď som prekonala potrat, prečítala som si, že podvýživa môže zvýšiť riziko. Spanikárila som a začala som jesť viac. Aj chudý človek hľadá svoje miesto v tomto svete. 


Keďže o body shamingu nechceme hovoriť len my, dali sme priestor aj vám: 


Ricsi: V obchode s oblečením som si nedávno skúšal asi 10 rôznych tričiek. Ani jedno tričko mi nesedelo. Akoby boli všetky šité na vysokých a chudých modelov. Obchody dnes veľakrát nerátajú s ľuďmi, ktorí majú pár kíl navyše. V bývalej partii kamarátov ma dlho šikanovali kvôli mojej váhe. Opakovali mi, že som tučný. Od “kamarátov” to nebol najlepší pocit. 


Barbora:  Keď som bola malá, musela som zjesť, čo bolo doma navarené. Aj keď som veľa športovala, nemala som možnosť jesť zdravo. Nikdy som nebola štíhle dieťa. V puberte začali každodenné posmešky od spolužiakov. To celé sprevádzalo nízke sebavedomie a závisť spolužiačkam, ktoré vyzerali, ako laňky. No najbolestnejšie boli poznámky od mojej mamy. Tá vedela moju postavu veľmi “pichľavo” okomentovať. S týmito pocitmi bojujem dodnes. No vo futbale som obranca, cez ktorého nikto neprejde.


Katka: Najviac odveci je keď sa ľudia starajú do toho aká som chudá. Či niečo jem a ako je to možné že nepriberiem. Moja obľúbená a najironickejšia odpoveď je “jasné, že jem, ale len v pondelky, stredy a piatky”. Všetky narážky týkajúce sa mojej postavy sa ma zvykli veľmi dotýkať a veľmi ma hnevali. Po čase už mi to prišlo len otravné a zbytočné sa nad tým zamýšľať. Stačilo sa vysporiadať so sebou a potom si už dokážeš zo seba spraviť aj takú srandu, ako som písala vyššie. 


Mirka: Ako dieťa som bojovala s tým, že nevyzerám k svetu. Pre výzor nemôžem byť recepčná či sekretárka. Ako som staršia, výrazne mi vypadali vlasy. Sú trochu dlhšie, ako vyholené. Vo Veľkej Británii, kde žijem, to na verejnosti neriešia a čo hovoria za chrbtom zas neriešim ja. Keď do mňa niekto kvôli vlasom skočí, otočím sa chrbtom a idem preč. Učím sa obliekať žensky aj do práce, trénovať, čo zo mňa vyžaruje a woman empowering. Žiaľ, stále neviem, čo povedať 16-ročnému dievčaťu, keď plače pre svoje pehy, príliš bielu pokožku alebo strojčeku na zuboch. V prvom rade musia obaja rodičia aj zvyšok rodiny vštepovať dieťaťu lásku k sebe samému a prijať svoj telo také, aké je. O to ľahšie sa to neskôr vysvetľuje, keď dôjde k posmeškom. Ale keď si z vás uťahujú už doma, žiadne meme s odkazom “maj sa rád” nepomôže. 


Foto: pexels.com/cottonbro